Strany stavili na známe tváre a odborníkov
O hlasy voličov sa uchádza rekordných 31 strán, čo je o dve viac ako pred piatimi rokmi. Do europarlamentu sa zrejme dostane najviac nových strán spomedzi ostatných členských štátov práve zo Slovenska, až štyri. Kým trio ĽSNS, koalícia PS a Spolu, a SME RODINA sú v Bruseli nováčikmi, SNS už mala predstaviteľa v europarlamente, ale v období rokov 2009 – 2014.
Viacero strán tentoraz stavilo na kombináciu známych tvárí a odborníkov. SMER-SD postavil na čelo kandidátky Moniku Beňovú a Miroslava Číža, ale na treťom mieste prekvapil riaditeľom Informačnej kancelárie Európskeho parlamentu Robertom Hajšelom. Koalícia PS-Spolu stavila na zahraničnopolitických expertov Michala Šimečku a Vladimíra Bilčíka. Na čelo kandidátky SaS sa postavil ekonóm Eugen Jurzyca.
Komplikovanejšia situácia je v konzervatívnom spektre. Stálice na kandidátke KDH vystriedali nové tváre, ktoré vedie niekdajší člen SDKÚ-DS Ivan Štefanec. Hlasy konzervatívcov sa ďalej štiepia medzi dve nové strany. Europoslanci Anna Záborská a Branislav Škripek vytvorili Kresťanskú úniu a druhou novinkou je Kresťanská demokracia – Život a prosperita. Líder OĽaNO Igor Matovič odstúpil z kandidátky a iné výraznejšie osobnosti na nej chýbajú.
Napriek dlhodobej rétorike SMERu-SD o členstve Slovenska v jadre Európskej únie nie je elektorát strany najviac proeurópsky. Podľa prieskumu nemeckej Nadácie Friedricha Eberta realizovaného inštitútom Policy matters najpozitívnejšie Úniu vnímajú voliči SaS a KDH, ktorí zároveň pripisujú eurovoľbám najväčšiu dôležitosť.
Otázna zostáva mobilizácia voličov ĽS-NS, ktorá si získava čoraz väčšiu podporu. Štúdia renomovaného think-tanku ECFR v tejto súvislosti poukázala na viacero mýtov. Vyvrátila populárnu tézu, že eurovoľby budú duelom medzi víziou otvorenej Európy a návratom k národným štátom. Skôr ide o súboj za zachovanie súčasnej podoby Únie verzus snahu o jej reformovanie. Rozdiel je v podobe zmeny. Zo štrnástich sledovaných štátov jedine na Slovensku a v Taliansku by viac respondentov privítalo úspech radikálnej pravice (z originálu „radical right“, pozn. red.) ako jej zlyhanie v eurovoľbách.
Problém s nízkou účasťou opäť na pretrase
Podobne ako pred piatimi rokmi, aj tentokrát voľbám do Európskeho parlamentu predchádzali dvojkolové prezidentské voľby, ktoré na seba pritiahli väčšiu pozornosť. Slovensko je smutne známe najnižšou, len 13-percentnou účasťou v predošlých eurovoľbách. Aj vo voľbách v roku 2009 a 2004 skončilo z hľadiska účasti najhoršie. Silná kampaň v médiách aj na sociálnych sieťach mala dosiahnuť zvrat negatívneho trendu. Núkajú sa však aj konkrétne a praktické kroky, ktoré by mohli zaúčinkovať.
Slováci v zahraničí môžu hlasovať len v prípade parlamentných volieb. Pri tých prezidentských alebo eurovoľbách je to možné iba na území Slovenska. Drvivá väčšina členských štátov Únie hlasovanie zo zahraničia umožňuje, výnimkou je len Česká republika, Írsko a Malta. Ostatných 24 štátov ponúka hlasovanie poštou, elektronicky, alebo dáva na výber.
Za úvahu stojí aj samotný deň volieb. Na Slovensku sa stalo zvykom, že voľby sú v sobotu. Naposledy to bolo inak pri nedeľňajších eurovoľbách v roku 2004 a napríklad hlasovanie v parlamentných aj komunálnych voľbách v roku 2002 bolo ešte rozložené na dva dni.
Všetky členské štáty susediace so Slovenskom majú eurovoľby organizované v iné dni – Maďarsko, Rakúsko a Poľsko v nedeľu a Česi volia v piatok aj sobotu. Vo všetkých je vyššia volebná účasť ako Slovensku. Hoci ide skôr o koreláciu ako kauzalitu, určite je na mieste otvoriť debatu, či je neraz slnečná májová sobota, deň ako stvorený na výlety, šport, či prácu v záhrade a podobne; vhodná ako deň volieb. Obzvlášť keď štvorica susedov dlhodobo volí v iné dni.
Slovenské hlasovanie v európskom kontexte
Hlasovanie slovenských voličov je síce malou, ale neopomenuteľnou súčasťou eurovolieb. Každý hlas sa počíta a zloženie europarlamentu je dôležité pri voľbe nového šéfa Európskej komisie. Pozornosť sa upiera na to, či odzvoní dlhodobej nadvláde tandemu centristických európskych ľudovcov a sociálnych demokratov. Viaceré indície tomu nasvedčujú, najmä v tábore ľudovcov, ktorých trápia problémy na viacerých frontoch.
Keďže sa brexitová sága opäť natiahla, nakoniec si budú europoslancov voliť aj obyvatelia Spojeného kráľovstva. Nekonečné rokovania, patová situácia a vratká stolička premiérky Theresy Mayovej súperiacej s vlastnými straníkmi sa prejavila na náladách voličov. Rapídne klesla podpora vládnych konzervatívcov aj opozičných labouristov a do popredia sa paradoxne dostal tribún brexitového referenda spred troch rokov Nigel Farage s novou, prozaicky nazvanou stranou „Brexit Party“.
Európska ľudová strana nemôže počítať ani s hlasmi maďarského Fideszu. Po dlhodobých sporoch pozastavila strane Viktora Orbána členstvo. Ten na oplátku odvetil, že nepodporí kandidáturu Manfreda Webera na post predsedu eurokomisie. Nemca Webera odmietol podporiť aj vplyvný francúzsky prezident Emmanuel Macron.
Treťou hrozbou pre európskych ľudovcov je vládna kríza v Rakúsku. Vicekancelár Heinz-Christian Strache zo strany FPÖ odstúpil po zverejnení videa, v ktorom sľuboval údajne neteri ruského oligarchu štátne zákazky výmenou za finančnú pomoc pred voľbami. Rakúsky kancelár Sebastian Kurz čelil kritike za to, že s nacionalistickou FPÖ vytvoril vládu. Ambiciózny a populárny rakúsky kancelár sa síce od koaličného partnera dištancoval a inicioval predčasné voľby, ale jeho imidžu škandál koaličného partnera rozhodne nepomohol.
Je teda možné, že aj keby ľudovci tesne vyhrali voľby, neuplatní sa takzvaný spitzenkandidat systém, ktorý do čela eurokomisie stavia kandidáta najúspešnejšej strany. V kuloároch sa čoraz viac skloňuje meno hlavného vyjednávača Únie pre brexit Michela Barniera. Tým skôr, že brexit zostane témou číslo jeden aj po eurovoľbách. Múdrejší budeme budúci týždeň po voľbách, keď už bude jasné, ako vyzerá nové zloženie Európskeho parlamentu.
